Šikovná marketérka a nadšená cestovateľka Barbora Bošková našla spôsob, ako svoje záľuby spojiť do jedného. Život digitálnej nomádky jej nie je cudzí a i keď tvrdí, že firmy nemajú rady neposedných zamestnancov, coworkingové priestory v zahraničí by za bežnú kanceláriu nevymenila. Potulky po svete ju inšpirovali aj k vlastnému projektu zameranému na ekológiu.
Väčšinu roka trávite mimo Slovenska a pracujete z rôznych kútov sveta. Kedy ste sa odhodlali vymeniť kanceláriu za dovolenkové destinácie?
K rozhodnutiu vymeniť kanceláriu za iné destinácie som dospela po mojich prvých pracovných skúsenostiach, hneď po škole. Bola som jedným z mnohých absolventov, ktorí po univerzite nevedia čo so sebou.
Možno som skrátka pracovala v nesprávnych firmách, ale pípačky a zbytočné sedenie v kancelárii, keď mám prácu hotovú, to nebolo pre mňa. Potrebovala som viac slobody. Priznám sa, že najväčším dôvodom, prečo som túžila pracovať „z domu”, ktorý sa môže nachádzať kdekoľvek na svete, bol nedostatok času a financií na dlhodobé „dovolenkové” cestovanie. Dnes si popri cestovaní aj zarábam a tak môže byť môj život a cesty finančne udržateľné. Je to skvelá kombinácia.
Zo začiatku to ale nebolo jednoduché. Nájsť firmu, ktorá by zamestnala neposedného zamestnanca alebo klientov, ktorým stačí komunikácia cez videohovor, takých nemusí byť mnoho. Taktiež začať vlastný biznis, ktorý by sa dal udržiavať na diaľku, nie je brnkačka. Mne trvalo asi 2 roky kým som sa dostala od prvej myšlienky „práce z pláže v exotike” za stôl v kaviarni alebo v coworkingu v inej krajine.
Pracovať musím všade rovnako usilovne. Stretla som nespočetne veľa podobných nomádov a všetci sú to poriadni makači. Voľného času máme približne rovnako ako doma. V zahraničí ma to však núti využívať čas oveľa efektívnejšie.
Ktorá krajina vám učarovala najviac?
Každá krajina je jedinečná. Ak sa na krajiny pozriem z pohľadu profesionálky, ktorá potrebuje mať príjemné, medzinárodné a funkčné prostredie na prácu, tak by som sem radila skôr hlavné mestá alebo konkrétne oblasti.
Ak sa na krajinu pozriem očami cestovateľky, ktorá si chce užiť prírodu či históriu a o trošku menej svetla z monitoru, tak uberiem zo svojho komfortu a dostupnosť internetu ma až tak netrápi. Z exotiky mi učarovala Indonézia s jej sopkami alebo aj Srí Lanka s čajovými plantážami a vysmiatymi detičkami.
Myslím si, že senzáciu cítim pri návšteve každej novej krajiny. Čaro z neznámeho je omamné, preto máme asi všetci potrebu objavovať stále nové a nové miesta. Je ale dobré zostať na jednom mieste dlhšie, pretože počas pár dní nedokážem objaviť tajné zákutia, nájsť si priateľov a naučiť sa domácim zvyklostiam. Preto sa po príchode do novej krajiny snažím zakotviť na pár týždňov v meste vhodnom na prácu. Keď sa pozriem na mapu sveta, príde mi to, akoby som ešte ani nikde nebola. No som za pomalé a udržateľné cestovanie, nikam sa neponáhľam.
Ktorú krajinu považujete za najlepšiu pre prácu „z domu”?
Z európskych miest mám rada južné mestá, teda Lisabon, Porto alebo Valenciu, ale pre prácu na diaľku sú určite vhodné akékoľvek hlavné mestá Európy. Výhodou väčších miest je, že sú multikultúrne, čo výrazne zlepšuje pracovný život aj nadväzovanie nových priateľstiev.
V Ázii je ideálne napríklad indonézske Bali alebo thajský Chiang Mai. Pre mňa je dôležitá komunita podobných ľudí na danom mieste. Freelanceri sa tu účelovo stretávajú, aby nadviazali nové kontakty či priateľstvá. Môže to byť počas vzdelávacích podujatí, organizovaných coworkingov, premietaní filmov, stretnutí podnikavých žien, výletov do okolia alebo na jóge v parku. Stretnúť možno kadekoho od Austrálie cez Madagaskar až po Brazíliu. Preto je tu rozšírené aj sólo cestovanie, nikto sa tu necíti sám.
Aké máte skúsenosti so sólo cestovaním?
Nie vždy cestujem sama. Európa aj Ázia sú pre ženu bezpečné, čo mi dalo úžasné možnosti. Nemôžem ale povedať, ako sa mi cestuje lepšie. Osamote viac spoznávam domácich a cudzincov. Zisťovať, ako funguje svet u nich doma a spoznávať nové názory je pre mňa dôležitou súčasťou cestovania. Okrem toho to má aj ďalšiu pridanú hodnotu. Cestovatelia sa ku mne buď pridajú a svoje zážitky zdieľame na mieste, kde sme sa spoznali, alebo sa nabudúce stretneme v inej krajine či dokonca u nich doma. Z okoloidúcich sa stávajú dobrí priatelia.
Na poslednej ceste som už bola s priateľom. Má to veľa výhod, všetko je jednoduchšie. Mám pri sebe niekoho, na koho sa dá spoľahnúť a prípadné problémy počas cestovania nie sú iba na mojich pleciach.
Poznám len máličko ľudí zo Slovenska, ktorí by cestovali sami. Niektorí nevedia jazyk a niektorí sa boja kriminality alebo samoty. Úplne tomu rozumiem, ale aj tak odporúčam každému svoju komfortnú hranicu posunúť a vydať sa na cesty. Ja som v Ázii strávila sama niekoľko mesiacov, pretože som nemala kamaráta, ktorý by si mohol dovoliť odísť zo Slovenska na tak dlhú dobu. A neľutujem ani jednu sekundu, ktorú som tam strávila, či sama alebo s novými priateľmi.
Dokážete sa počas svojich ciest sústrediť na prácu? Ako sa vyhýbate veciam, ktoré by vás mohli rozptýliť?
Na prvých cestách som mala problémy s koncentráciou. Tento rok som ale svoju rutinu vyšperkovala takmer do dokonalosti. Všetko chce čas a tréning.
Pracovná morálka je v tomto prípade veľmi dôležitá, nikto mi nestojí za chrbtom a necepuje ma, že som si za dnes nestihla všetko urobiť. Organizáciu efektívnej práce sa musí naučiť každý, kto robí na voľnej nohe. Keďže všetci do istej miery radi prokrastinujeme, veľakrát je to hlavne zo začiatku neskutočne ťažké.
Motiváciou sú pre mňa určite aj financie. Ak chcem cestovať a mať vyššie výdavky, musím zarábať. Rozumiem, že práve moja práca mi dáva tieto cestovateľské možnosti, som jej preto za to vďačná a beriem ju s najväčšou zodpovednosťou.
Nie vždy mám silu vyhnúť sa rozptýleniu. Ak po piatich dňoch neustáleho dažďa vyjde slnko, rada si dám pauzu a zaplávam si v mori alebo bazéne. Alebo ak prídem na nové úžasné miesto, nasledujúci deň strávim objavovaním okolia. Práca ma napokon ale vždy dobehne, vyhnúť sa jej nedá.
Pracovná morálka je nepochybne dôležitá. Máte konkrétnu pracovnú rutinu?
Po príchode na nové miesto potrebujem na zostavenie rutiny niekoľko dní. Musím zistiť, ako funguje doprava, kde sú obchody, kde sa dobre najem a hlavne, kde môžem mať pokoj na prácu. Všetky tie veci, ktoré mám doma podchytené už roky. Ak sa presúvam príliš často, na organizáciu potrebujem viac času, to je náročnejšie. Pre mňa je najvhodnejšie zostať na jednom mieste aspoň pár týždňov.
Svoj pracovný čas sa snažím mimo domu zefektívniť čo najviac, aby som tú istú prácu spravila za menej času. Takisto sa snažím vypustiť akékoľvek prokrastinačné aktivity, ako napríklad pozeranie seriálov. V zahraničí vlastne zapínam počítač iba kvôli práci, ani na sociálne siete nie je čas. Potom mi zostane viac voľna na zážitky.
Napríklad na Srí Lanke som vstávala skoro ráno surfovať, o deviatej hodine som už raňajkovala a následne pracovala približne do piatej. Večery sme strávili v okolí na prechádzkach a na dobrom jedle. Keďže miestni obyvatelia pripravujú večeru minimálne hodinu, mnohokrát sme popri čakaní študovali cudzie jazyky.
Na Bali sme si zase každé ráno vybrali miesto na super zdravé ovocné raňajky a deň sme strávili v coworkingu. Niekedy sme si stihli zaplávať v bazéne a inokedy sme navštívili biznis a networkingové podujatia. Ak sme mali náladu, išli sme si zacvičiť jógu.
Čo považujete za najväčšiu výhodu životného štýlu digitálnej nomádky?
To, že si robím čo chcem a kedy chcem. To je sloboda, bez ktorej by som už snáď ani nedokázala žiť.
A to, že môžem byť napríklad každý týždeň alebo mesiac v inom meste, inej krajine. Je pravda, že väčšinou trávim dni za počítačom, no popri tom ráno alebo večer spoznávam nové miesta, zvyky a kuchyňu. Po celý čas som blízko historických centier, chrámov, pláží, džunglí alebo vodopádov. Môžem si teda vždy na chvíľu alebo na predĺžený víkend odskočiť a zažívať exotiku takmer neustále.
Má aj svoje negatívne stránky?
Určite nejaké sú a myslím si, že pre každého jednotlivca budú odlišné.
Z hľadiska dlhodobého „nomádenia” môžu byť problémové víza. Sú ľudia, ktorí každý mesiac odletia z krajiny a na druhý deň letia naspäť. Opakovane tak oficiálne získajú vstup do krajiny. Takto to funguje napríklad v juhovýchodnej Ázii. Je to na hlavu, ale je to tak. Môže to byť nákladné, riskantné a zbytočné lietanie navyše zaťažuje životné prostredie. Vybavovať si víza klasickou cestou môže byť zase zdĺhave a komplikované.
Väčšinou cestujem do chudobnejších krajín než je Slovensko, pretože je to väčšinou lacnejšie. A práve také krajiny môžu mať viaceré problémy: výskyt exotických chorôb, slabé zdravotníctvo, vyššiu kriminalitu alebo zvláštne lokálne zákony a zvyky, ktoré sa musia dodržiavať.
Spomenuli ste coworking, aké s ním máte skúsenosti a komu by ste ho odporučili?
Coworking je úžasný. Spočiatku som hľadala skôr kaviarne vhodné na prácu, pretože coworking nie je úplne lacnou záležitosťou. Lenže kaviarní vhodných na prácu je veľmi málo, a to môže narúšať dennú rutinu. Do coworkingu prídem, rozložím počítač a mám pokoj celý deň, je to jednoduchšie.
Každý coworking je iný. Niektorý je veľmi tichý a ľudia večer utekajú hneď domov. Myslím si, že takto to funguje najmä na Slovensku. Pravdepodobne je to tým, že všetci sú tu doma a teda majú program s rodinou a priateľmi.
V jednom z top coworkingov na Bali organizujú každý večer podujatie zamerané na vzdelávanie alebo zábavu a spoznávanie nových ľudí. Keďže sú tam všetci cudzinci, ide o veľmi otvorený a sociálny priestor. Dúfam, že sa mi tam podarí vrátiť.
Keď som doma v Trenčíne, tiež chodím do coworku. Práca z domu je fajn na kratšie obdobie. Dlhodobo by mi bolo samej smutno. Odporučila by som ho určite každému. Hlavne tým, ktorí majú problém efektívne sa do práce dokopať a tým, ktorí cítia, že by sa mali viac rozprávať s inými ľuďmi. Doma sa to nie vždy dá (smiech).
Okrem práce SEO konzultantky sa venujete aj projektu Eco Hero. Viete nám o ňom povedať viac?
Profesionálne sa venujem optimalizácii pre vyhľadávače pod záštitou firmy Spotibo, kde sa okrem konzultácii klientom venujeme aj rozvoji SEO nástroja. Mám túto prácu veľmi rada z jednoduchého dôvodu, neustále prichádzajú nové otázky a podnety, ktoré musím riešiť. A tak sa aj neustále učím niečo nové. Nie je to pre mňa teda takmer nikdy nuda.
Popri cestovaní a práci v „biznis svete” sa ale často stretávam s tým, ako sa na našu prírodu a budúcnosť na tejto planéte zabúda. Mnohé podnety som získala aj v rozvojových krajinách.
Kvôli znečistenému vzduchu som v Thajsku nosila rúško na tvári a nevidela na kopce v blízkom okolí. Navštívila som rehabilitačné centrum pre orangutany na Borneu, kde som okolo úzkeho chráneného pralesa nevidela nič iné, iba plantáže olejových paliem. Na krásnych indonézskych ostrovoch som opakovane strácala reč pri množstve odpadkov a mikroplastov v prírode, mori a v okolí ciest. Z lietadla som pozorovala obrovské odlesnené oblasti a stúpanie hladiny mora na mestskom pobreží Jakarty.
Problémy znečistenia sa týkajú aj Slovenska. Keď idem na prechádzku do lesa alebo iba na zastávku, rozum sa mi zastavuje pri tom množstve odpadkov. Dokonca som zistila, že na Slovensku máme v niektoré dni veľmi znečistený vzduch, ale vôbec sa o tom nehovorí.
Eco Hero je projekt, ktorým chceme šíriť osvetu, aby sa svet stal lepším a ekologicky priateľskejším miestom. Snažíme inšpirovať jednotlivcov robiť malé kroky ku zmene v súčasnom konzumnom spôsobe života.
Našťastie sa o enviro témach rozpráva čoraz viac. Vznikajú nové eko organizácie, združenia, obchody, magazíny. Ľudia majú úprimný záujem pomôcť a veľmi ma to teší. Stále to však nie je dosť a preto sa snažíme vo voľnom čase písať hodnotné články, kde čitatelia môžu nájsť informácie a pomôcky na ceste k udržateľnému životnému štýlu.
